* 10.10.1922, Terchová
+ 07.02.2004, Terchová
bača, folklorista, organista
ŽIVOT VINCENTA PATRNČIAKA
Roky rokúce bol Vincent Patrnčiak vychýreným bačom a na jeho salaše s obľubou chodievali domáci i zahraniční turisti, aby mohli pri lahodnom syre, chutnej žinčici a v prekrásnom horskom prostredí obdivovať jeho píšťalkársky fortieľ, umocnený pôsobivým rozprávačským a speváckym talentom.
Odmalička vyrastal na salaši, presnejšie na Kravarskom, kde otec Adam bačoval celých 25 rokov. Plynutím času sa aj Vincent Patrnčiak vypracoval na dobrého baču, ktorý viac ako dôstojne kráčal v otcových šľapajach. Svoje remeslo vykonával s náležitým nasadením a energiou, lebo si veľmi dobre uvedomoval zodpovednosť, ktorá mu bola zverená. Kedysi totiž mával tento fach veľké renomé a baču nemohol robiť hocikto. Ba čo viac, v časoch najväčšej slávy bačovského stavu išlo o demokraticky volenú funkciu, ktorú si musel adept vydobyť vlastnou usilovnosťou, šikovnosťou a ľudskými kvalitami. Inakšie nemohol ani len snívať o tom, že raz bude mať salaš s kŕdľom ovečiek, kolibou, košiarom, valachmi…
A ako sa dostal Vincent Patrnčiak k muzicírovaniu? „Na svahoch, kadiaľ sme preháňali ovce, veru aj skálie padalo. Ťažká robota to bola. Ale vždy nás rozveselila píšťalôčka. Môj otec bol píšťalkár a dobrý muzikant. Bez fujarky, píšťalky či trúby-poľnice sa na salaši jednoducho žiť nedalo. Poľnica slúžila ešte pred vojnou. Keď sa páslo pod Kriváňom a udrela jedenásta hodina, bača zatrúbil a honelník už vedel, že musí ovce prikláňať dole ku košiaru. Ale mali sme aj trombitu, nástroj vyrobený z dreva a obložený čerešňovou kôrou, dlhý niekoľko metrov. Dulo sa doň ako do trúbky, a veru ho bolo počuť široko-ďaleko. Preto sa na trombitu trúbilo zvyčajne na poludnie“ (V. Patrnčiak).
Kedysi dávno hľadali v terchovskom kostole niekoho, kto by zvládol hru na organe. Kaplán Cyril Šujak vyzval viacerých mládencov, no odozva neprichádzala. Niet sa čo čudovať, pretože chlapci z miestneho spevokolu nepoznali noty, nevedeli a ani nerozumeli latinsky… Rozhodnutie napokon padlo na Vincenta Patrnčiaka. „Nuž ale som si dal! Trvalo dlho, kým sa moje ťažké ruky naučili hladkať klávesy na organe. Keď som na ňom prvý raz hral na omši, mal som strachu až-až. Aj som bol dohovorený, že ak sa náhodou pomýlim, chór potiahne za mňa. Ešte teraz mi pot po chrbte tečie, keď si na to spomínam. Všetko však dobre dopadlo. Vari už nikdy v živote som potom tak dobre nezahral, ako vtedy. Aspoň v dedine sa povrávalo.“ (V. Patrnčiak).
Tie nedele museli mať niečo do seba. Zavčas rána beh zo salaša dole Grúňom, doma sa rýchlo preobliecť do „kostolných“ šiat a hybaj ku organu. Omša práve začína. Po jej skončení rýchlo domov, vymeniť odev a poďho na salaš. Ovečky už čakali… Túto kapitolu bačovho života reflektuje zaujímavý filmový dokument Milana Kosca Organista Vinco Patrnčiak (2003).
Kumšt hry na píšťalky a najmä výroba chýrnych oštiepkov preslávili Vincenta Patrnčiaka nielen doma, ale i za hranicami Slovenska. Na jeho oštiepkoch si napríklad pochutili a súhlasne prikyvovali hlavami aj žalúdkami účastníci Svetovej výstavy EXPO 1967 v kanadskom meste Montreal. V Zakopanom (Poľsko) sa dokonca stal v medzinárodnej súťaži neoficiálnym majstrom sveta v ich príprave!!!
Hádam nič tak nevystihuje (bez)charakternosť komunistického režimu, ako zjavne zámerná dehonestácia a degradácia bačovského remesla a postavenia baču. Ten bol verejnou mienkou umelo vypudený na ľudskú perifériu, pričom jeho „celospoločenský prínos“ mával podobu bezbranného terča lacného primitívneho humoru a zlomyseľných poznámok. Vincent Patrnčiak tento neľahký čas prežil so cťou. A v mojej pamäti navždy ostane zapísaný ako vzácna vyhranená osobnosť, ktorá dokázala v nežičlivom prostredí zachrániť a potvrdiť dôstojnosť, vážnosť a zmysluplnosť poctivej, osudovej autentickej bačovskej roboty. So všetkým, čo k nej prislúcha, ľudský rozmer nevynímajúc!
Peter Cabadaj
Cabadaj, P.: Na osobnú nôtu. Terchová 1998, s. 31 – 32 a 64.
Cabadaj, P. – Križo, V.: Terchová. Terchová 2003, s. 29, 65 a 98.
