Funkcia: Spev, Terc husle
* 31.10.1899, Terchová
+ 02.01.1991, Terchová
muzikant
ŽIVOT JOZEFA STRUHÁRŇANSKÉHO
Kvočkovská muzika! Nie náhodou sa objavila v celosvetovo úspešnom filme režiséra Dušana Hanáka Obrazy starého sveta. Tá nezabudnuteľná sekvencia vyjadrovala presne to, čo som od útleho detstva pociťoval ku Kvočkovskej muzike a jej protagonistom. Svojský archaický interpretačný štýl, veľké bezbrehé srdce a zdravý dedinský humor, v ktorom bola v kondenzovanej podobe sprítomnená storočná ľudská skúsenosť a pamäť kvočkovských hudcov.
Niekedy začiatkom 90. rokov 19. storočia ich začal vnímať okolitý svet. Jarmoky, zábavy, fašiangy, svadby, krštenia. Raz na Kysuciach, inokedy na Orave, potom v Žiline, ale najčastejšie v Terchovej. Klasická sláčiková trojka, po domácky vyhotovené hudobné nástroje, bohatý repertoár a vždy plno počúvajúcich. To sa muselo počúvať, keď sa svojich inštrumentov ujali “nebeskí” muzikanti. Veru, bola to Kvočkovská muzika, ktorej sa ušiel ten magický prívlastok “nebeská”, dnes sa už všeobecne vzťahujúci na terchovský hudobný prejav.
Mal som to šťastie zachytiť azda posledné tvorivé vzopätie storočnej Kvočkovskej muziky. Svadby na humnách, Jánošíkove dni, či príležitostné stretnutia priamo u nich. A keď si občas len tak spontánne vyšli pred svoje skromné dreveničky a spustili, mali ste v očiach autentický obraz nefalšovaného starého sveta, ktorý nevlastní nijaká galéria. Obraz živý, precítený a sýtený spolupatričnosťou, úprimnou hrdosťou na svoj pôvod, svoju osadu. Obraz pestrý, do ktorého husle a basička miesto štetca nanášali harmóniu a inšpiráciu, nadčasovú polohu a podmanivé obsahové odtiene. Obraz výsostne ľudský, ktorý si jeho autori starostlivo strážili. Veď išlo o najvyššiu hodnotu!
Nikdy by som si predtým ani len nepomyslel, že raz budem písať nekrológ za kvočkovským muzikantom. Na prahu 90. rokov však zomrel Jozef Struhárňanský. A ja som bol oslovený. V tej chvíli mi bolo jasné, že do nenávratna odchádza ďalšia výrazná kapitola môjho detského sveta. Drevená zvonica u Marunov so smútkom v duši zvestovala, že stará Kvočkovská muzika po sto rokoch dohrala.
“Do hrobu si odniesol svojich 92 odkrútených liet, nespočet muzikantských fígľov a veľkú životnú skúsenosť. Skúsenosť človeka, ktorý sa nebál ľuďom robiť dobre. A ako to vedel! Kto počul hrať a spievať Kvočkovcov, nemohol nepocítiť blahodarné bodnutie pri srdci. Bodnutie, ktoré na ľudskú bytosť prichádza vždy vtedy, keď si uvedomí, že ešte stále okolo nás a v nás niečo žije, niečo dýcha. S Kvočkovskou muzikou sme pociťovali v sebe tlenie kontinuity so svetom dávno zašlým. Pri dnešnom závratnom tempe možno povedať – už takmer predpotopným.
Najstarší Kvočkovec Jozef Struhárňanský teda definitívne dohral. Dohral, aby ho mohli priatelia, blízki a známi odprevadiť na poslednej ceste. Muzikantská duša je dušou citlivou. Ihneď pochopí, že bez muziky nie je možná nijaká rozlúčka. Ani tá posledná. Muzikanti hrali tie jeho, ostatní spomínali na obrazy starého sveta, a on sa v nebi zvítal so svojimi starými kamarátmi. Nebeská muzika sa zišla v nebi. A už aj ladia…” (1991)
Veruže mi zahraj
Kvočkovská muzika
aby som odpadol
ľuďom od jazyka
Peter Cabadaj
Cabadaj,P.: Na osobnú nôtu. Terchová 1998, s. 19 a 62
