Tanec

ZDROJ: DÚŽEK Stanislav – GARAJ Bernard: Slovenské ľudové tance a nástrojová hudba na sklonku 20. storočia. Ústav hudobnej vedy SAV, Bratislava 2001

Ťerchofskí (starosveckí) čardáš

je ešte aj v súčasnosti značne vyhraneným a stále aktuálnym tancom v Terchovej a okolí, kde sa nepresadil v ľudovom prostredí novohuhosrký čardášový štýl tak, ako v iných končinách Slovenska. Je preto paradoxné, že tento tanec, ktorý niektorí slovenskí folkloristi, napr. P. Tonkovič, považovali priam za archetyp slovenského krútivého tanca, užívatelia v jeho domácom prostredí zvyknú nepriliehavo nazývať čardáš.

Ukážka ľudového tanca v Terchovej z roku 1952

Forma

Formu tanca tvorí striedanie spevu s hudbou, resp. i roztancovanie v miernom tempe (štvrťová doba = 96) a tanečné, predovšetkým krútivé predvedenie na rýchlu hudba prehrávajúcu jeden, dvakrát predspievanú strofu príslušného nápevu (štvrťová doba = 192). Spieva sa sólo, alebo v skupine, o čom rozhoduje výber piesne alebo situácia. Tancujúci sú obrátení k hudbe, alebo párnici oproti sebe v postavení čelnom a čardášovom držaní. Niektoré páry pri tom prešľapujú z nohy na nohu obvykle v miernom rozkročení (niekedy s úhybom panvy) a to na mieste, vľne sa pootáčajú a mierne pohybujú po tancovisku. Na rýchlu hudbu sa páry najčastejšie intenzívne krútia alebo oddychujú prešľapujúc alebo niektorí schopnejší samostatne cifrujú skočne na každú dobu, občas zadupkajú a tanečnice sa vrtia. Špecifické svižné krútenie páru je v postavení čelnom v tesnom objatí. Partneri majú vnútorné časti chodidiel blízko, tesne pri sebe a krútia sa nízkym odskokom na vnútornú nohu v prvej dobe a náskokom na obe v druhej dobe taktu, a to s rovnomerným pružným perovaním váhou na každú dobu. Krútenie striedajú v oboch smeroch (po 6-20 taktoch), častejšie a dlhšie rotujú však v smere p.s.

Nemá ukážka ľudového tanca v Terchovej z roku 1947

Hudobná zložka tanca obsahuje tie charakteristické atribúty, ktoré robia z Terchovej a terchovskej doliny stále jeden z napríťažlivejších folklórnych regiónov Slovenska. Presvedčivé štýlové podanie všetkých interpretov naznačuje, že korene hudobnej a tanečnej tradície sú tu neobyčajne živé. Spievajúci tanečníci aktívne ovplyvňujú priebeh tanca tým, že nečakajú, kým hudobníci dohrajú tanečnú melódiu do konca, ale vstupujú do nej so spevom novej strofy textu, resp. s novou piesňou. Tým sa prelínanie pomalých vokálno-inštrumentálnych a rýchlych inštrumentálnych častí stáva prirodzeným, spontánnym a dynamickým zároveň.

Príklad tanečnej schémy

a) A ja sebe sivé volki
– T (rom)
– H (in 3)
1. S (som) + H
– H (it)
2. S + H (at)
– H (it)
– H
b) Ej, čože si ti za grobijan
1. S (sož 2, tu 14) + H
– H (it)
c) Od Nového Mesta ťečie voda bistrá
1. S (sož 2, tu12) + H (at)
– H (it)
– H, co 4
symbolika: T=text, hovorené slovo, rom=rozkazovačka muž, H=inštrumentálna hudba, in=introdukcia, číslo=počet taktov alebo poradie strofy, S=spev, som=sólo muž, it=iné tempo/zrýchlenie, at=a tempo/spomalenie, sož=sólo žena, tu=tutti/všetci, co=coda/dohra

Terchovsky_cardas

a) A ja sebe sivé volki
Muž: Muzikanťi, zahrajťe mi sem a tam!

A ja sebe sivé volki sme a tam, sem a tam,
a ja sebe švárne diefča vimacam, vimacam.
A ja sebe sivé volki ot seba, ot seba,
a ja sebe švárne diefča pre seba, pre seba.

Inštrumentálna verzia – 1. husle

b) Ej, čože si ti za grobijan

Ej, čože si ti za grobijan,
ej, keť ti ňevieš, ďe ja ľiham,
ej, a ja ľiham na ofeiarňi,
ej, choďia ku mňe chlapci švarni.

Inštrumentálna verzia – 1. husle

c) Od Nového Mesta ťečje voda bistra

Od Nového Mesta ťečie voda bistra, ňemožem hu zastaviť,
nahňevala som si svojeho mileho, ňemožem ho udobriť.
Čija je to lučka, na ňej su jablčka napadané z jabloňe,
moj milí ich zbiera, na mňa ručku kíva, poj, milučká, poj na ňe.

Inštrumentálna verzia

Štýl

Inštrumentálnemu podaniu dominuje lýdický charakter tanečných melódií, ktorý prináša so sebou aj osobitý harmonický sprievod. Jeho základ nespočíva v tradičnej harmonickej schéme – tonika – dominanta – subdominanta, ale významné postavenie má akord postavený na druhom stupni tónového radu, v našom prípade E-dur (tzv. vedľajšia dominanta alebo dominanta dominanty.) Príznačné je, že niektoré akordické súzvuky sú v hre kontier obohacované o nové tóny (napr. v inštrumentálnej predohre a dohre, ktoré rámcujú celý priebeh tanca). Sme si toho vedomí, hoci v našich notových zápisoch uprednostňujeme jednoduché označenia akordov. K istému zjednodušeniu sme pristúpili aj v zápisoch hry predníka. Máme na mysli najmä rýchle inštrumentálne verzie, v ktorých prvý huslista necituje melódiu v jej vokálnom tvare, ale ju vždy inak variuje a pretvára. Nejde o zásadné modifikácie, ani o bohaté “cifrovanie”, ako ho poznáme napr. z hry predníkov na Podpoľaní, ale aj to najmenšie melodické vybočenie pôsobí v terchovskej hudbe veľmi efektne. Základom rytmického sprievodu hry kontier je dvojitý (osmičkový) duvaj, čo aj z hudobného hľadiska potvrdzuje afinitu tanca ku krútivým tancom, aj napriek spomínanému paradoxnému lokálnemu názvu ťerchovskí (starosveckí) čardáš. Kým v hre kontier sa tento rytmický sprievod spravidla nemení, hra malej basičky má svoje špecifiká. Najdôležitejším rozdielom je to, že hráč na basičke nehrá dvojitý duvaj, ale jednoduchý sprievod vedený stále v štvrťových hodnotách. Kým v pomalých vokálno-inštrumentálnych častiach hrá viac-menej rozvláčne, t.j. tenuto, dynamiku rýchlych častí podčiarkuje ostrou hrou staccato. Kontrast rytmického sprievodu v jeho hre i v porovnaní s hrou kontier sa tak stáva jedným z dôležitých štýlotvorných prvkov hry terchovských sláčikových hudieb.

ZDROJ: DÚŽEK Stanislav – GARAJ Bernard: Slovenské ľudové tance a nástrojová hudba na sklonku 20. storočia. Ústav hudobnej vedy SAV, Bratislava 2001

Ukážky príbuzných tancov zo susednej obce Riečnica: